Nikto z nás sa nijako nepričinil o to, kde a komu sa narodil. Možno veríš tomu, že to, kde si, má v rukách Boh; možno veríš tomu, že je to náhoda, alebo že je toto všetko len virtuálna realita. Nech už je to akokoľvek, pravda je taká, že to, kde sme sa narodili, nevieme zmeniť. To, kam sa v živote dostaneme, vieme zmeniť, alebo aspoň ovplyvniť, ale aj to, do akej miery to vieme zmeniť, záleží od toho, kde a komu sme sa narodili.
Často som vďačná za to, kde som, v akej krajine a komu som sa narodila. Pretože, čo si budeme hovoriť, aj s našimi nízkymi platmi a mizernou životnou úrovňou stále patríme medzi 5 % najbohatších. Som vďačná za to, aký pas vlastním, kam všade sa s ním viem dostať, aké šťastie som získala len tým, že som sa narodila práve v tejto krajine.
Posledné mesiace sú trochu iné. Pri pohľade naokolo (rozumej pri prečítaní si každodenných horúcich noviniek z diania na Slovensku), pri pohľade na našu krajinu, ma zaplavuje strach a frustrácia. Strach z toho, ako dlho ešte budeme mať ako občania tejto krajiny výsady, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť. Frustrácia z toho, že nie všetci sa v tejto krajine majú rovnako dobre, že nemáme všetci rovnaké práva a že súčasná situácia nás od nich na míle vzďaľuje. Sledujem, ako sa vyvíjajú iné krajiny, a premýšľam, čo ma tu ešte drží. Po prvýkrát skutočne hľadám dôvod, prečo zostať. Napriek tomu, že naša krajina nikdy nebola dokonalá (žiadna nie je), ma nikdy nenapadlo, že by som natrvalo chcela odísť, že by som chcela žiť svoj život niekde inde.
Vyrastať v postkomunistickej krajine mi ako dieťaťu v niečom prinášalo pocit hrdosti. Áno, nemali sme to, čo inde, ale bola som hrdá na ľudí, ktorí sa vzopreli, našli silu a nepodľahli zlu. Postupne som si však začala uvedomovať, že zlo nezmizlo úplne. Niečo ako pokračovanie rozprávky. Prvá časť skončí – zlo je porazené, všetko sa obráti na dobré, ľudia oslavujú, svadba, happy-end, ktorý všetci dobre poznáme. Ale tvorcovia potrebujú zarobiť, jednotka bola trhák, a tak treba vymyslieť novú zápletku. Zlo sa znovu objaví, nevymrelo úplne… Ľudia začnú byť nespokojní, pretože zabudnú, ako im bolo zle.
Rada som sledovala filmy o našej krajine – o tom, ako ľudia bojovali proti režimu, ako sa celé roky nevzdávali, alebo o tých, ktorí utekali za slobodou. Obdivovala som ich odvahu a vyrastala som s hrdosťou, že žijem v krajine, kde možno zaostávame, nie sme najbohatší, ale ľudia tu sú bojovníci. Počúvala som príbehy o tom, ako moja mama písala plagáty rúžom a v noci ich chodila vylepovať. Cítila som, že sme pozadu oproti iným krajinám, ale verila som, že ak sme dokázali toto, dokážeme všetko.
Sledovali sme filmy, dnes mám pocit, že v jednom z tých filmov žijem. Nevyberáme si krajinu, do ktorej sa narodíme, ale v našej krajine máme ešte stále privilégium vybrať si ľudí, ktorí túto krajinu spravujú. Máme právo si ich vybrať, máme právo s nimi nesúhlasiť, máme právo sa ozvať. Vždy je počuť len tých, ktorí sa ozvú, ktorí nahlas prehovoria. Aj ty máš hlas – máš hlas, môže ho byť počuť.
