Keď som tvorila tento blog, tak som napísala, že je O žití. Žití preto, lebo nie vždy mám pocit, že naozaj žijem. Niekedy mam pocit, že prežívam. Premýšľam čo sú veci, ktoré so žitia urobia prežívanie a z prežívania žitie. Premýšľala si nad tým niekedy? Niekedy sú veci nahovno, ale ja mám pocit, že cítim, vnímam, žijem. A inokedy môžem sedieť v luxusnej hotelovej izbe, či mať ponorené nohy do piesku a mám pocit, že prežívam.
Za posledné roky sa v mojom živote veľa zmenilo. Úzkosť som lepšie spoznala, naučila sa ju vnímať. A čím viac sme sa spoznali, tým menej sa začala objavovať. A ja sa učím viac hnevať, viac si dovoľovať, učím sa byť odvážna a povedať dosť, keď mám dosť – bez ohľadu na to, či to ostatní zvládnu. Každým dňom, mesiacom, rokom sa cítim múdrejšia. No aj tak prídu situácie, keď mám pocit, že som zlyhala, lebo iné to zvládli. Pritom ide o pičoviny (tu mi AI navrhlo zmeniť slovo pičoviny na situácie, thank you very much), ktoré vlastne vo svojom živote nechcem a nechcem ich ani zvládať. Prečo si ma tlak veci vydržať vždy znovu nájde?
Čo robí život životom a čo prežívaním? Poznáš ten pocit? Keď len rátaš minúty do obeda, hodiny do konca pracovnej doby, dni do víkendu, týždne do dovolenky? Keď ti v hlave beží zoznam vecí, ktoré musíš vydržať? Prežiť? Preskrólovať sa k ďalšiemu dňu, k ďalšiemu týždňu… Mám veľa otázok, málo odpovedí. Dlho som počúvala odpovede iných, a snažila sa žiť život podľa nich. Žiť tak, aby som nevyrušovala, aby som nerobila chyby, aby som nevzbudila prílišnú pozornosť. A našla som prežívanie.
Nemám odpovede, ale mám znovu nájdené otázky. Hľadám odpovede – opatrne, najskôr u seba, a potom sa pýtam ostatných. Skúšam a zisťujem. Učím sa ľudom nebáť povedať, že ja mám veci inak, že si veci nemyslím tak, ako si myslia oni, že veci cítim inak a že je to OK. Nemusíme tento svet žiť rovnako.
Otvoril si môj blog a povedal: „Áaa, píšeš O žití, to musíš rada žiť a život si užívať.“
„Tak tento to nepochopil,” napadlo mi ako prvé. Možno by som mala blog radšej premenovať. Oveľa viac ma však zaplavila sila jeho výroku: „Ty si musíš život užívať.” Len som sa usmiala, nevedela som, ako zareagovať. Áno, užívam si jeho časti… ale je niekto, kto si ho len užíva? Teda okrem našich verzií na sociálnych sieťach? Je ťažké niekomu, v kom ste vzbudili pocit, že si život užívate, povedať nie. Veď to je náš súčasný ultimátny cieľ. Ak si život neužívame, tak nech si to o nás druhí aspoň myslia.
Na okamih sa mi táto perspektíva páčila. Predstava, že som niekto bezstarostný, kto na každú výzvu hľadí ako na príležitosť. Niekto, kto sa nebojí miliónov ochorení, kto nemá strach spať na cudzích miestach, kto sa nebojí budúcnosti.Tento blog je O žití, pretože sa učím žiť tak, ako chcem ja, nie tak, ako by chceli iní.
