Sedeli sme uprostred Námestia slobody na múriku a sŕkali drinky, počúvali hudbu a len tak si užívali moment. Zopár ľudí sa močilo vo fontáne, ďalší tancovali, niektorí sedeli v skupinkách na dekách na tráve, rozprávali sa, smiali sa a jedli. Spoza chrbta som počula výskať ľudí, ktorí sa točili na reťazovke. Závidela som im. Veľmi som chcela ísť, ale zároveň som sa bála, že mi bude zle. Obava bola oprávnená, keďže mi býva zle aj počas jazdy autom, ak sedím na zadnom sedadle.
Uvedomila som si, že takto príjemne som sa medzi toľkými ľuďmi už dlho necítila. Začala som premýšľať nad tým, nad čím premýšľam často: Prečo je pre ľudí v našej krajine tak ťažké akceptovať inakosť? Nerada používam slovo inakosť, lebo podľa mňa ide o normálnosť, len naša spoločnosť z niektorých ľudí urobila inakosť.
Predstavila som si, že by som do tohto okamihu preniesla niektorých ľudí. Ľudí, ktorí tvrdia, že nie všetci by sme mali mať rovnaké práva. Ľudí, ktorí sa boja, lebo do nich strach systematicky zasievajú konšpiračné médiá, politici a političky, cirkev a mohli by sme v zozname pokračovať. Preniesla by som ich do tohto momentu, postavila na miesto, kde som a spýtala sa ich, čo vidia. Čoho sa boja? Boli by podľa mňa veľmi prekvapení, ako to na Pride vyzerá, akých ľudí tu stretnú a ako by sa tu cítili.
V sobotu som mala pocit, že som uprostred Bratislavy našla oázu pokoja, oslavu lásky, rodiny a priateľstva s dobrým jedlom, nanukmi, popcornom, reťazovkou, skákacím hradom a workshopom Vougu.
Je tu však aj iná realita. Polícia rozostavaná po obvode celého námestie, kontrola pri každom vstupe. Na jednej strane som vďačná, že bezpečnosť bola naozaj na prvom mieste a aj vďaka tomu mohlo byť Námestie slobody pre mnohých oázou. Na druhej strane mi pri pohľade na policajtov a policajtky vždy na chvíľu stiahlo žalúdok. Smutno mi zostalo z tejto krajiny. Smutno mi je, že Pride nemôže byť len oslavou, ale stále je bojom za ľudské práva.
Po ceste domov, kráčajúc vougovým krokom, pretože som P. ukazovala, že odteraz už len takto chodím po uliciach, sa nám trochu obom točila hlava. Nabrala som totiž odvahu a išli sme na reťazovku. V hlavách sa nám točilo aj viacero myšlienok. Rozprávali sme sa, aké to bolo super, a že sme vďační, že sa nikomu nič nestalo. “Dúfam, že to nebol posledný Pride,” zaznelo do ticha. Desí ma, ako reálna táto myšlienka v súčasnej situácii je. Aj dnes, keď ju píšem, mi prebehne mráz po chrbte. Bije sa vo mne šťastie a vďaka za včerajšok a za každého jedného slobodného človeka a obava o našu krajinu a o slobodu nás všetkých.
Chcela by som s vami ešte na záver zdieľať najsilnejšie momenty.
Pri vystúpení slamerky Veroni Gyenge som mala slzy v očiach a nevedela som sa pohnúť z miesta. Viete si pozrieť záznam všetkých príhovorov TU, vystúpenie Veroni nájdete v šestnástej minúte. Pre mňa to bol najsilnejší moment z celého dňa a asi najsilnejší za dlhé obdobie. Úplne ma odrovnalo vystúpenie Kiki House of Velvet spojené s workshopom tanečného štýlu Vogue. Samozrejme, bratislavské gastro nesklamalo a reťazovka bola TOP, aj keď neviem, či si to v najbližšej dobe zopakujem, tú reťazovku myslím. Bolo to magické! Veľké ďakujem!
